本經與巴利聖典《中部》的《Cūḷataṇhāsaṅkhayasuttaṃ》內容完全相同,也與《雜阿含經》第505經的內容相應一致。

    經中的主角帝釋,不但貴為諸神的領袖,而且證得了初果,是佛教在天界的大護法神。

    話雖如此,但因為天界的歡樂實在不可思議,遠非人類所能想像;而帝釋因為太過沉浸在天界的五欲歡樂中,而往往將聽過的法都給忘掉了。

    也因此,在《長阿含經》的《起世經》中有如是記載:「人類有三件事勝過天神,這三件事分別是:「勇猛」(精進)、「憶念」(記憶、思惟)、「梵行」。」這段經文的意思並不是說天神真的在這三件事上比不過人類,而是說因為天神的福報太過殊勝,很容易讓天神放逸,造成修行上的障礙;而人間的環境往往苦樂參半,比起天界更適於修行。

    本經是神通第一的大目犍連尊者,為了想測試帝釋的修行,以神通到天界去警惕帝釋不要放逸。

選譯自《增壹阿含經》第19品第3

喬正一白話譯於西元2016/11/14農曆十月十五日(超級月亮日)八關齋戒日

    我是這樣聽聞的:

    這是佛陀暫時住古印度的舍衛國祇樹給孤獨園林裡發生的事。

    有一天,忉利天的諸神之王釋提桓因下凡塵,祂來到了世尊的面前,跪在地上,額頭觸地,頂禮佛足,然後起身站在一旁,問世尊:「什麼是比丘斷於愛欲,心得解脫,乃至究竟安隱之處,無有諸患,為天神與人類所共同敬愛?」

    世尊對釋提桓因說:「拘翼(帝釋的別名)!若是比丘聽聞此空法(因緣法),而能洞悉對一切諸法都不貪愛、不執著,就是得解了一切諸法,如實知之。身所覺知的苦、樂之法,或不苦不樂之法,即於此身去觀,一切都是無常,皆歸於空。

    當比丘觀透了無常法,亦不起貪愛、執著想;因為沒有貪愛、執著想,就沒有恐怖;因為沒有了恐懼,就是般涅槃(解脫):此生已是歷劫生死的最後一站,已成就最高的梵行,該修的功課都已修畢,不再有下一生,如實知之(解脫知見成就)

    釋提桓因!以上就是所謂的:比丘斷於愛欲,心得解脫,乃至究竟安隱之處,無有災患,受天神及人類所共同敬愛的意思。」

    釋提桓因聽了佛陀的開示,便頂禮世尊的雙足,繞佛三匝後而離去。

    就在同一時間,大目犍連尊者就在離世尊不遠之處結跏趺坐,他正身正意,繫念在前。

    大目犍連尊者心想:「一直以來,帝釋是證得了初果後,來向世尊請教法義的呢?還是尚未證得初果而來向世尊請教的呢?我要去測試祂。」

    於是,大目犍連尊者立即施展神足通,就好像有人屈伸手臂那麼短暫的時間,瞬間移動,來到了三十三天。

    釋提桓因望見大目犍連尊者從遠方而來,立即起身奉迎,並說:「歡迎!大目犍連尊者!尊者已經有好一段時間沒來天界了!我們大家都好想與尊者論說法義,請到天宫裡坐。」

    目犍連尊者問釋提桓因:「我知道世尊有跟你說過斷愛欲之法,我很想聽一聽世尊是怎麼說的,麻煩你跟我說一遍,好嗎?

    釋提桓因說:「唉!我現在真得很忙,天界裡有很多麻煩的事要處理,有的是公務事,有的是其他天神的事。因此,我所聽過的法很快就忘了。過去,諸神與諸阿修羅發生戰爭,後來諸天得勝,阿修羅退敗。

    當時,我親身上戰場率領天軍與惡神作戰,得勝後帶領諸天軍回天宮,坐在最勝講堂裡。

    為了紀念諸天神戰勝阿修羅,我們便將這座天宮命名為最勝講堂。此處階巷成行,街道彼此相連,每一個街頭都有七百座樓閣;每一座樓閣上,各有七名天界的玉女;每一位玉女各有七名仙女侍者跟隨。

    請大目連尊者去遊覽觀賞吧。」

    釋提桓因及北方毘沙門天王跟在大目犍連尊者的身後,來到了最勝講堂所。

    釋提桓因及北方毘沙門天王對大目犍連尊者說:「這裡就是最勝講堂,請四處隨意遊覽。」

    目犍連尊者稱讚:「天王!此處真是美不勝收,這都是你們大家過去前世一起造下的共同善業所招致的福報,因而產生了這座寶堂,就好比人間的富豪在各自的豪宅裡舉行歡慶宴會,如天宮一般熱鬧,都是由前世的福德善業所致。」

    這時,服侍釋提桓因的天界玉女看見大目犍連尊者來到了天宮,就好像媳婦看見公婆一般很羞赧地紛紛走避,一副不知所措的樣子。

  大目犍連尊者心想:「這個釋提桓因真是放逸,我應該要讓祂生起緊迫感,讓祂對生死輪迴心生恐怖。」

    這時,大目犍連尊者立即以右腳指按了一下天界的地面,這座天宮殿立刻發生了六種震動。

    釋提桓因及毘沙門天王都嚇壞了,諸神都寒毛直竪,心裡驚道:「這位大目犍連尊者真的有大神通,竟能使這座天宮殿發生六次震動。真是太神奇!太奇特了!真是前所未有!」

    大目犍連尊者心想:「帝釋已經心懷恐怖,我現在可以問祂甚深法義了。」

    「怎麼樣?拘翼!如來跟你說的《除愛欲經》,你現在可想起來了嗎?如果你想起來了,就請你跟我說好嗎?

    釋提桓因說:「目連尊者!真是對不起。我已經想起來了。我現在就跟您重說一遍世尊對我說的《除愛欲經》。之前,我到世尊的面前…………..。」就這樣,帝釋將祂聽到的《除愛欲經》如實地對大目犍連尊者說了一遍。

    而大目犍連尊者隨後也以甚深法語,向釋提桓因及北方毘沙門天王分別做了開示。

    當目犍連尊者說完法後,便離開三十三天,猶如一名壯士屈伸手臂,從三十三天消失不見,瞬間移動,出現在人間古印度的舍衛城祇樹給孤獨園林裡。

    大目連尊者來到世尊的面前,跪在地上,額頭觸地,頂禮佛足,然後起身坐在一旁。

    目犍連在自己的座位上對世尊說:「如來之前對釋提桓因說的《除欲之法》,懇請世尊也對我說。」

    世尊對目犍連說:「是的,釋提桓因之前曾來我的面前………….」世尊也將他對帝釋說的法再說了一遍。

    這時,大目犍連聽聞佛陀所說的法,心生歡喜,並依法奉行。

原文/

增壹阿含193
  聞如是:
  一時,佛在舍衛國祇樹給孤獨園。
  爾時,釋提桓因至世尊所。到已,頭面禮足,在一面住,白世尊曰:
  「云何比丘斷於愛欲,心得解脫,乃至究竟安隱之處,無有諸患,天、人所敬?」
  爾時,世尊告釋提桓因曰:
  「於是,拘翼!若是比丘聞此空法解無所有,則得解了一切諸法,如實知之。身所覺知苦樂之法,若不苦不樂之法,即於此身觀悉無常,皆歸於空。彼已觀此不苦不樂之變,亦不起想,以無有想,則無恐怖,以無恐怖,則般涅槃:生死已盡,梵行已立,所作已辦,更不復受有,如實知之。是謂,釋提桓因!比丘斷於愛欲,心得解脫,乃至究竟安隱之處,無有災患,天、人所敬。」
  爾時,釋提桓因禮世尊足已,繞三匝而退。
  當於爾時,尊者大目犍連去世尊不遠結跏趺坐,正身正意,繫念在前。爾時,尊者大目犍連便作是念:
  「向者,帝釋得道跡而問事耶?為不得道跡而問義耶?我今當試之。」爾時,尊者大目犍連即以神足,如[]屈伸臂頃,便至三十三天。
  爾時,釋提桓因遙見大目犍連遠來,即起奉迎,並作是語:
  「善來!尊者大目犍連!尊自不至此,亦大久矣!願欲與尊論說法義,願在此處坐。」
  是時,目犍連問釋提桓因曰:
  「世尊與汝說斷愛欲之法,我欲聞之,今正是時,可與我說之。」
  釋提桓因白言:
  「我今諸天事猥多,或自有事,或復有諸天事,我所聞者即時而忘。昔者,目連,與諸阿須倫共鬪,當鬪之日,諸天得勝,阿須倫退。爾時,我身躬往自戰,尋復領諸天還上天宮,坐最勝講堂。因鬪勝故,故名為最勝講堂,階巷成行,陌陌相值,一一階頭,七百樓閣,一一樓閣上,各七玉女,一一玉女各有七使人,願尊目連在彼觀看。」
  爾時,釋提桓因及毘沙門天王在尊者目連後,往至最勝講堂所。是時,釋提桓因及毘沙門天王,白大目犍連曰:
  「此是最勝講堂,悉可遊看。」
  目犍連曰:
  「天王!此處極為微妙,皆由前身所作福祐故,致此自然寶堂,猶如人間小有樂處,各自慶賀,如天宮無異,皆由前身作福所致。」
  爾時,釋提桓因左右玉女,各各馳走,莫知所如,猶如人間有所禁忌,皆懷慚愧。是時,釋提桓因所將玉女亦復如是。遙見大目犍連來,各各馳走,莫知所湊。
  時,大目犍連便作是念:
  「此釋提桓因意甚放逸,我{}[?]宜可使懷恐怖。」是時,尊者大目犍連即以右脚指案地,彼宮殿六變震動。是時,釋提桓因及毘沙門天王皆懷恐怖,衣毛皆竪,而作是念:
  「此大目犍連有大神足,乃能使此宮殿六返震動,甚奇!甚特!未曾有是!」
  是時,大目犍連便作是念:
  「今此釋身以懷恐怖,我今宜可問其深義。」「云何,拘翼!如來所說除愛欲經者,今正是時,唯願與我等說。」
  釋提桓因報言:
  「目連!我前至世尊所,頭面禮足,在一面住。是時,我即白世尊曰:『云何比丘斷於愛欲,心得解脫,乃至究竟至無為處,無有患苦,天、人所敬?』爾時,世尊便告我言:『於是,拘翼!諸比丘聞法已,都無所著,亦不著色,盡解一切諸法,了無所有。以知一切諸法已,若苦、若樂、若不苦不樂,觀了無常,滅盡無餘,亦無斷壞。彼以觀此,已都無所著,已不起世間想,復無恐怖,以無恐怖,便般涅槃:生死已盡,梵行已立,所作已辦,更不復受有,如實知之。是謂,釋提桓因!比丘斷欲,心得解脫,乃至究竟無為之處,無有患苦,天、人所敬。』爾時,我聞此語已,便禮世尊足,遶三匝,即退而去,還歸天上。」
  是時,尊者大目犍連以深法之語,向釋提桓因及向毘沙門具分別之。爾時,目犍連具說法已,猶如士夫屈伸臂頃,從三十三天沒不現,便來至舍衛城祇樹給孤獨園,至世尊所,頭面禮足,在一面坐。
  爾時,目犍連即於座上白世尊曰:
  「如來前與釋提桓因說除欲之法,唯願世尊當與我說之。」
  爾時,世尊告目犍連曰:
  「汝當知之,釋提桓因來至我所,頭面禮足,在一面立。爾時,釋提桓因問我此義:『云何,世尊!比丘斷愛欲,心得解脫?』爾時,我告釋提桓因曰:『拘翼!若有比丘解知一切諸法空無所有,亦無所著,盡解一切諸法了無所有,以知一切諸法無常,滅盡無餘,亦無斷壞。彼已觀此,已都無所著,已不起世間想,復無恐怖,已無恐怖,便般涅槃:生死已盡,梵行已立,所作已辦,更不復受有,如實知之。是謂,釋提桓因,比丘斷欲,心得解脫。』爾時,釋提桓因即從{}[]起,頭面禮我足,便退而去。還歸天上。」
  爾時,大目犍連聞佛所說,歡喜奉行。

巴利語經文
MN.37/(7) Cūḷataṇhāsaṅkhayasuttaṃ
   Evaṃ me sutaṃ– ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati pubbārāme migāramātupāsāde. Atha kho sakko devānamindo yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho sakko devānamindo bhagavantaṃ etadavoca– “kittāvatā nu kho, bhante, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussānan”ti?
   “Idha, devānaminda, bhikkhuno sutaṃ hoti– ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. Evañcetaṃ, devānaminda, bhikkhuno sutaṃ hoti– ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. So sabbaṃ dhammaṃ abhijānāti; sabbaṃ dhammaṃ abhiññāya sabbaṃ dhammaṃ parijānāti; sabbaṃ dhammaṃ pariññāya yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti– sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā, so tāsu vedanāsu aniccānupassī viharati, virāgānupassī viharati, nirodhānupassī viharati, paṭinissaggānupassī viharati. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharanto, virāgānupassī viharanto, nirodhānupassī viharanto, paṭinissaggānupassī viharanto na kiñci loke upādiyati. Anupādiyaṃ na paritassati, aparitassaṃ paccattaññeva parinibbāyati ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Ettāvatā kho, devānaminda, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussānan”ti.
   Atha kho sakko devānamindo bhagavato bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā bhagavantaṃ abhivādetvā padakkhiṇaṃ katvā tatthevantaradhāyi.
   391. Tena kho pana samayena āyasmā mahāmoggallāno bhagavato avidūre nisinno hoti. Atha kho āyasmato mahāmoggallānassa etadahosi– “kiṃ nu kho so yakkho bhagavato bhāsitaṃ abhisamecca anumodi udāhu no; yaṃnūnāhaṃ taṃ yakkhaṃ jāneyyaṃ – yadi vā so yakkho bhagavato bhāsitaṃ abhisamecca anumodi yadi vā no”ti? Atha kho āyasmā mahāmoggallāno– seyyathāpi nāma balavā puriso samiñjitaṃ vā bāhaṃ pasāreyya, pasāritaṃ vā bāhaṃ samiñjeyya, evameva– pubbārāme migāramātupāsāde antarahito devesu tāvatiṃsesu pāturahosi. Tena kho pana samayena sakko devānamindo ekapuṇḍarīke uyyāne dibbehi pañcahi tūriyasatehi samappito samaṅgībhūto paricāreti. Addasā kho sakko devānamindo āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ dūratova āgacchantaṃ. Disvāna tāni dibbāni pañca tūriyasatāni paṭippaṇāmetvā yenāyasmā mahāmoggallāno tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ etadavoca– “ehi kho, mārisa moggallāna, svāgataṃ, mārisa moggallāna! Cirassaṃ kho, mārisa moggallāna, imaṃ pariyāyaṃ akāsi yadidaṃ idhāgamanāya. Nisīda, mārisa moggallāna, idamāsanaṃ paññattan”ti. Nisīdi kho āyasmā mahāmoggallāno paññatte āsane. Sakkopi kho devānamindo aññataraṃ nīcaṃ āsanaṃ gahetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinnaṃ kho sakkaṃ devānamindaṃ āyasmā mahāmoggallāno etadavoca– “yathā kathaṃ pana kho, kosiya, bhagavā saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ abhāsi? Sādhu mayampi etissā kathāya bhāgino assāma savanāyā”ti.
   392. “Mayaṃ kho, mārisa moggallāna, bahukiccā bahukaraṇīyā– appeva sakena karaṇīyena, api ca devānaṃyeva tāvatiṃsānaṃ karaṇīyena. Api ca, mārisa moggallāna, sussutaṃyeva hoti suggahitaṃ sumanasikataṃ sūpadhāritaṃ, yaṃ no khippameva antaradhāyati. Bhūtapubbaṃ, mārisa moggallāna, devāsurasaṅgāmo samupabyūḷho ahosi. Tasmiṃ kho pana, mārisa moggallāna, saṅgāme devā jiniṃsu, asurā parājiniṃsu. So kho ahaṃ, mārisa moggallāna, taṃ saṅgāmaṃ abhivijinitvā vijitasaṅgāmo tato paṭinivattitvā vejayantaṃ nāma pāsādaṃ māpesiṃ. Vejayantassa kho, mārisa moggallāna, pāsādassa ekasataṃ niyyūhaṃ. Ekekasmiṃ niyyūhe satta satta kūṭāgārasatāni. Ekamekasmiṃ kūṭāgāre satta satta accharāyo Ekamekissā accharāya satta satta paricārikāyo. Iccheyyāsi no tvaṃ mārisa moggallāna, vejayantassa pāsādassa rāmaṇeyyakaṃ daṭṭhun”ti? Adhivāsesi kho āyasmā mahāmoggallāno tuṇhībhāvena.
   393. Atha kho sakko ca devānamindo vessavaṇo ca mahārājā āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ purakkhatvā yena vejayanto pāsādo tenupasaṅkamiṃsu. Addasaṃsu kho sakkassa devānamindassa paricārikāyo āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ dūratova āgacchantaṃ; disvā ottappamānā hirīyamānā sakaṃ sakaṃ ovarakaṃ pavisiṃsu. Seyyathāpi nāma suṇisā sasuraṃ disvā ottappati hirīyati, evameva sakkassa devānamindassa paricārikāyo āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ disvā ottappamānā hirīyamānā sakaṃ sakaṃ ovarakaṃ pavisiṃsu. Atha kho sakko ca devānamindo vessavaṇo ca mahārājā āyasmantaṃ mahāmoggallānaṃ vejayante pāsāde anucaṅkamāpenti anuvicarāpenti– “idampi, mārisa moggallāna, passa vejayantassa pāsādassa rāmaṇeyyakaṃ; idampi, mārisa moggallāna, passa vejayantassa pāsādassa rāmaṇeyyakan”ti. “Sobhati idaṃ āyasmato kosiyassa, yathā taṃ pubbe katapuññassa. Manussāpi kiñcideva rāmaṇeyyakaṃ disvā evamāhaṃsu– ‘sobhati vata bho yathā devānaṃ tāvatiṃsānan’ti. Tayidaṃ āyasmato kosiyassa sobhati, yathā taṃ pubbe katapuññassā”ti. Atha kho āyasmato mahāmoggallānassa etadahosi – “atibāḷhaṃ kho ayaṃ yakkho pamatto viharati. Yaṃnūnāhaṃ imaṃ yakkhaṃ saṃvejeyyan”ti. Atha kho āyasmā mahāmoggallāno tathārūpaṃ iddhābhisaṅkhāraṃ abhisaṅkhāsi yathā vejayantaṃ pāsādaṃ pādaṅguṭṭhakena saṅkampesi sampakampesi sampavedhesi Atha kho sakko ca devānamindo, vessavaṇo ca mahārājā, devā ca tāvatiṃsā acchariyabbhutacittajātā ahesuṃ– “acchariyaṃ vata, bho, abbhutaṃ vata, bho, samaṇassa mahiddhikatā mahānubhāvatā, yatra hi nāma dibbabhavanaṃ pādaṅguṭṭhakena saṅkampessati sampakampessati sampavedhessatī”ti! Atha kho āyasmā mahāmoggallāno sakkaṃ devānamindaṃ saṃviggaṃ lomahaṭṭhajātaṃ viditvā sakkaṃ devānamindaṃ etadavoca– “yathā kathaṃ pana kho, kosiya, bhagavā saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ abhāsi? Sādhu mayampi etissā kathāya bhāgino assāma savanāyā”ti.
   394. “Idhāhaṃ mārisa moggallāna, yena bhagavā tenupasaṅkamiṃ; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsiṃ. Ekamantaṃ ṭhito kho ahaṃ, mārisa moggallāna, bhagavantaṃ etadavocaṃ– ‘kittāvatā nu kho, bhante, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussānan’”ti?
   “Evaṃ vutte, mārisa moggallāna, bhagavā maṃ etadavoca– ‘idha, devānaminda, bhikkhuno sutaṃ hoti– sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. Evaṃ cetaṃ devānaminda bhikkhuno sutaṃ hoti ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. So sabbaṃ dhammaṃ abhijānāti, sabbaṃ dhammaṃ abhiññāya sabbaṃ dhammaṃ parijānāti, sabbaṃ dhammaṃ pariññāya yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharati, virāgānupassī viharati, nirodhānupassī viharati, paṭinissaggānupassī viharati. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharanto, virāgānupassī viharanto, nirodhānupassī viharanto, paṭinissaggānupassī viharanto na kiñci loke upādiyati, anupādiyaṃ na paritassati, aparitassaṃ paccattaññeva parinibbāyati– ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ, kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Ettāvatā kho, devānaminda, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussānanti. Evaṃ kho me, mārisa moggallāna, bhagavā saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ abhāsī”ti.
   Atha kho āyasmā mahāmoggallāno sakkassa devānamindassa bhāsitaṃ abhinanditvā anumoditvā– seyyathāpi nāma balavā puriso samiñjitaṃ vā bāhaṃ pasāreyya, pasāritaṃ vā bāhaṃ samiñjeyya evameva– devesu tāvatiṃsesu antarahito pubbārāme migāramātupāsāde pāturahosi. Atha kho sakkassa devānamindassa paricārikāyo acirapakkante āyasmante mahāmoggallāne sakkaṃ devānamindaṃ etadavocuṃ– “eso nu te, mārisa, so bhagavā satthā”ti? “Na kho me, mārisa, so bhagavā satthā. Sabrahmacārī me eso āyasmā mahāmoggallāno”ti. “Lābhā te, mārisa, (suladdhaṃ te, mārisa) yassa te sabrahmacārī evaṃmahiddhiko evaṃmahānubhāvo! Aho nūna te so bhagavā satthā”ti.
   395. Atha kho āyasmā mahāmoggallāno yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṃ abhivādetvā ekamantaṃ nisīdi. Ekamantaṃ nisinno kho āyasmā mahāmoggallāno bhagavantaṃ etadavoca– “abhijānāti no, bhante, bhagavā ahu ñātaññatarassa mahesakkhassa yakkhassa saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ bhāsitā”ti? “Abhijānāmahaṃ, moggallāna, idha sakko devānamindo yenāhaṃ tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā maṃ abhivādetvā ekamantaṃ aṭṭhāsi. Ekamantaṃ ṭhito kho, moggallāna, sakko devānamindo maṃ etadavoca– ‘kittāvatā nu kho, bhante bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussānan”ti.
   Evaṃ vutte ahaṃ, moggallāna, sakkaṃ devānamindaṃ etadavocaṃ “idha devānaminda bhikkhuno sutaṃ hoti ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. Evaṃ cetaṃ devānaminda bhikkhuno sutaṃ hoti ‘sabbe dhammā nālaṃ abhinivesāyā’ti. So sabbaṃ dhammaṃ abhijānāti, sabbaṃ dhammaṃ abhiññāya sabbaṃ dhammaṃ parijānāti sabbaṃ dhammaṃ pariññāya yaṃ kiñci vedanaṃ vedeti sukhaṃ vā dukkhaṃ vā adukkhamasukhaṃ vā. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharati, virāgānupassī viharati, nirodhānupassī viharati, paṭinissaggānupassī viharati. So tāsu vedanāsu aniccānupassī viharanto, virāgānupassī viharanto, nirodhānupassī viharanto, paṭinissaggānupassī viharanto na kiñci loke upādiyati, anupādiyaṃ na paritassati, aparitassaṃ paccattaññeva parinibbāyati– ‘khīṇā jāti, vusitaṃ brahmacariyaṃ kataṃ karaṇīyaṃ, nāparaṃ itthattāyā’ti pajānāti. Ettāvatā kho, devānaminda, bhikkhu saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimutto hoti accantaniṭṭho accantayogakkhemī accantabrahmacārī accantapariyosāno seṭṭho devamanussānanti. Evaṃ kho ahaṃ, moggallāna, abhijānāmi sakkassa devānamindassa saṃkhittena taṇhāsaṅkhayavimuttiṃ bhāsitā”ti.
   Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā mahāmoggallāno bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti.
   Cūḷataṇhāsaṅkhayasuttaṃ niṭṭhitaṃ sattamaṃ.