本經與巴利聖典《中部》第132經《Ānandabhaddekarattasuttaṃ》的內容完全相同,本經的緣起是某夜阿難尊者對諸比丘解說《賢善一夜者偈》及其義理,後來經由佛陀當眾逐一驗證其講說的內容都確實符合正法的義理。

    《賢善一夜者偈》就是在講述「解脫心」。什麼是「解脫心」?就是對於過去、現在、未來的五蘊,都能如實觀行證知其無常壞滅、苦、無我的實相與真諦。

    所謂「梅花不提前世繡,好漢不提當年勇。」。過去的既已過去,就該放手;不肯放手就是跟自己過不去。但不去沈湎追憶不是叫我們去忘記,因為解脫心仍有記憶的能力,只是不會活在(執著、掛礙)過去。

    當我們此生仍未結束便已期待、祈求來生如何、如何,就是一種「渴愛」,就是無明,就是生死輪迴動力與緣起,與解脫了不相應。

    如果近代所謂「活在當下」的意思是指:清楚自己當下在做什麼事、專注做好當下的每件事、去感覺當下的每個動作、把握每個可以享受的時光盡情的去享樂(及時行樂)等,那麼「解脫心」跟「活在當下」的意思也完全不相干。因為,解脫心是對於當下現在的五蘊、苦、樂、不苦不樂、順、逆等 內外的一切都不貪樂、不依戀、不執著、不掛礙,清楚證知是無常、苦、無我,是緣起緣滅。

選譯自《中阿含經》第167經《阿難說賢善一夜者經》

喬正一白話譯於西元2016/8/25農曆723日之八關齋戒日

我是這樣聽聞的: 

當時,佛陀在古印度的舍衛國遊方,暫時住在勝林給孤獨園林裡。 

某一天的夜晚,阿難尊者在講堂裡為諸比丘解說《跋地羅帝偈》(《賢善一夜者偈》)及其義理。 

有一名比丘在午夜過後來到佛陀的面前,對佛稽首作禮,然後坐在一旁,將阿難尊者說法的經過對世尊報告。 

世尊便交代一名比丘:「你去找阿難比丘,就對他說:『阿難!世尊在找你。』」 

阿難尊者知道佛陀在叫他,便立即來到佛陀的面前,對佛稽首作禮,然後站在一旁。

世尊問:「阿難,你真的有在講堂為諸比丘解說《跋地羅帝偈》及其義理嗎?」

「是的。」 

世尊問:「阿難,你是怎麼為諸比丘解說《跋地羅帝偈》及其義理的?」 

阿難尊者便重複說出如下的偈語: 

「慎莫念過去,亦勿願未來;過去事已滅,未來復未至。 
 現在所有法,彼亦當為思;念無有堅強,慧者覺如是。 
 若作聖人行,孰知愁於死?我要不會彼,大苦災患終。 
  如是行精進,晝夜無懈怠;是故常當說,跋地羅帝偈。」

    世尊又問:「阿難,什麼叫做『念過去』?」 

    阿難回答:「世尊!若有比丘貪樂、依戀、掛礙、執著於過去的色、受、想、行、識,就是所謂的『念過去』。」 

    「阿難!什麼又叫做『不念過去』?」 

    阿難回答:「世尊!若比丘不貪樂、不依戀、不掛礙、不執著於過去的色、受、想、行、識,就是所謂的『不念過去』。」 

    「阿難!什麼是『願未來』?」 

    阿難回答:「世尊!若有人這一生都還沒結束,就已欣樂、期待、祈求、貪愛、執著於未來(來世)的色、受、想、行、識,就是所謂的『願未來』。」 

    「阿難!什麼叫做『不願未來』?」 

    阿難回答:「世尊!若比丘不欣樂、不期待、不祈求、不貪愛、不執著於未來(來世)的色、受、想、行、識,就是所謂的『不願未來』。」 

    「阿難!什麼是『受現在法』?」 

    阿難回答:「世尊!若比丘貪樂、依戀、執著於當下現在的色、受、想、行、識,就是所謂的『受現在法』。」 

    「阿難!什麼又叫做『不受現在法』?」 

    「世尊!若比丘不貪樂、不依戀、不執著於當下現在的色、受、想、行、識,就是所謂的『不受現在法』。

    世尊!我在講堂裡就是這樣對諸比丘解說《跋地羅帝偈》及其義理。」 

    於是,世尊當眾對諸比丘讚揚阿難尊者:「善哉!善哉!我弟子有眼、有智、有義、有法。為什麼我要這樣說?因為:弟子能在老師的面前如此正確又精準地說出如是句、如是文,並廣為解說其中的義理。沒錯!誠如阿難比丘所說的法,你們都應當如是修行與學習!」 

    佛說如是,尊者阿難及諸比丘聞佛所說,歡喜奉行。 

原文/

中阿含167/阿難說經 
  我聞如是: 
  一時,佛遊舍衛國,在勝林給孤獨園。 
  爾時,尊者阿難為諸比丘夜集講堂,說跋地羅帝偈及其義也。 
  爾時,有一比丘過夜平旦,往詣佛所,稽首作禮,卻坐一面,白曰: 
  「世尊!彼尊者阿難為諸比丘夜集講堂,說跋地羅帝偈及其義也。」 
  於是,世尊告一比丘: 
  「汝往至阿難比丘所,作如是語:『阿難!世尊呼汝。』」 
  彼一比丘受世尊教,即從座起,稽首佛足,繞三匝而去,往至尊者阿難所而語曰: 
  「世尊呼尊者阿難。」 
  尊者阿難即往佛所,稽首作禮,卻住一面。世尊問曰: 
  「阿難!汝實為諸比丘夜集講堂,說跋地羅帝偈及其義耶?」 
  尊者阿難答曰:「唯然。」 
  世尊問曰: 
  「阿難!汝云何為諸比丘說跋地羅帝偈及其義耶?」 
  尊者阿難即便說曰: 
  「慎莫念過去,亦勿願未來,過去事已滅,未來復未至。 
   現在所有法,彼亦當為思,念無有堅強,慧者覺如是。 
   {}[]作聖人行,孰知愁於死?我要不會彼,大苦災患終。 
   如是行精{}[],晝夜無懈怠,是故常當說,跋地羅帝偈。」 
  世尊即復問曰: 
  「阿難!云何比丘念過去耶?」 
  尊者阿難答曰: 
  「世尊!若有比丘樂過去色,欲、著、住;樂過去覺、想、行、識,欲、著、住,如是,比丘念過去也。」 
  世尊即復問曰: 
  「阿難!云何比丘不念過去?」 
  尊者阿難答曰: 
  「世尊!若比丘不樂過去色,不欲、不著、不住;不樂過去覺、想、行、識,不欲、不著、不住,如是,比丘不念過去。」 
  世尊即復問曰: 
  「阿難!云何比丘願未來耶?」 
  尊者阿難答曰: 
  「世尊!若比丘樂未來色,欲、著、住;樂未來覺、想、行、識,欲、著、住,如是,比丘願未來也。」 
  世尊即復問曰: 
  「阿難!云何比丘不願未來?」 
  尊者阿難答曰: 
  「世尊!若比丘不樂未來色,不欲、不著、不住;不樂未來覺、想、行、識,不欲、不著、不住,如是,比丘不願未來。」 
  世尊即復問曰: 
  「阿難!云何比丘受現在法?」 
  尊者阿難答曰: 
  「世尊!若比丘樂現在色,欲、著、住;樂現在覺、想、行、識,欲、著、住,如是,比丘受現在法。」 
  世尊即復問曰: 
  「阿難!云何比丘不受現在法?」 
  尊者阿難答曰: 
  「世尊!若比丘不樂現在色,不欲、不著、不住;不樂現在覺、想、行、識,不欲、不著、不住,如是,比丘不受現在法。世尊!我以如是,為諸比丘夜集講堂,說跋地羅帝偈及其義也。」 
  於是,世尊告諸比丘: 
  「善哉!善哉!我弟子有眼、有智、有義、有法,所以者何?謂:弟子在師面前如是句、如是文,廣說此義。實如阿難比丘所說,汝等應當如是受持!所以者何?此說觀義應如是也。」 
  佛說如是,尊者阿難及諸比丘聞佛所說,歡喜奉行。 

巴利語經文 
MN.132/(2) Ānandabhaddekarattasuttaṃ 
   276. Evaṃ me sutaṃ– ekaṃ samayaṃ bhagavā sāvatthiyaṃ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Tena kho pana samayena āyasmā ānando upaṭṭhānasālāyaṃ bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandasseti samādapeti samuttejeti sampahaṃseti, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca bhāsati. 
   Atha kho bhagavā sāyanhasamayaṃ paṭisallānā vuṭṭhito yenupaṭṭhānasālā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā paññatte āsane nisīdi. Nisajja kho bhagavā bhikkhū āmantesi– “ko nu kho, bhikkhave, upaṭṭhānasālāyaṃ bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesi samādapesi samuttejesi sampahaṃsesi, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsī”ti? “Āyasmā, bhante, ānando upaṭṭhānasālāyaṃ bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesi samādapesi samuttejesi sampahaṃsesi, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsī”ti. 
   Atha kho bhagavā āyasmantaṃ ānandaṃ āmantesi– “yathā kathaṃ pana tvaṃ, ānanda, bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesi samādapesi samuttejesi sampahaṃsesi bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsī”ti? “Evaṃ kho ahaṃ, bhante, bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesiṃ samādapesiṃ samuttejesiṃ sampahaṃsesiṃ, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsiṃ– 
   “Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ; 
   Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. 
   “Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; 
   Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. 
   “Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; 
   Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. 
   “Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; 
   Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate muni”. 
   277. “Kathañca, āvuso, atītaṃ anvāgameti? Evaṃrūpo ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃvedano ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃsañño ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃsaṅkhāro ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃviññāṇo ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti– evaṃ kho, āvuso, atītaṃ anvāgameti. 
   “Kathañca, āvuso, atītaṃ nānvāgameti? Evaṃrūpo ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃvedano ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃsañño ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃsaṅkhāro ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃviññāṇo ahosiṃ atītamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti– evaṃ kho, āvuso, atītaṃ nānvāgameti. 
   “Kathañca, āvuso, anāgataṃ paṭikaṅkhati? Evaṃrūpo siyaṃ anāgatamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti, evaṃvedano siyaṃ …pe… evaṃsañño siyaṃ… evaṃsaṅkhāro siyaṃ… evaṃviññāṇo siyaṃ anāgatamaddhānanti tattha nandiṃ samanvāneti– evaṃ kho, āvuso, anāgataṃ paṭikaṅkhati. 
   “Kathañca, āvuso, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati? Evaṃrūpo siyaṃ anāgatamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti, evaṃvedano siyaṃ …pe… evaṃsañño siyaṃ… evaṃsaṅkhāro siyaṃ… evaṃviññāṇo siyaṃ anāgatamaddhānanti tattha nandiṃ na samanvāneti– evaṃ kho, āvuso, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati. 
   “Kathañca, āvuso, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati? Idha, āvuso, assutavā puthujjano ariyānaṃ adassāvī ariyadhammassa akovido ariyadhamme avinīto sappurisānaṃ adassāvī sappurisadhammassa akovido sappurisadhamme avinīto rūpaṃ attato samanupassati, rūpavantaṃ vā attānaṃ, attani vā rūpaṃ, rūpasmiṃ vā attānaṃ; vedanaṃ… saññaṃ… saṅkhāre… viññāṇaṃ attato samanupassati, viññāṇavantaṃ vā attānaṃ, attani vā viññāṇaṃ, viññāṇasmiṃ vā attānaṃ– evaṃ kho, āvuso, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati. 
   “Kathañca āvuso, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati? Idha, āvuso, sutavā ariyasāvako ariyānaṃ dassāvī ariyadhammassa kovido ariyadhamme suvinīto sappurisānaṃ dassāvī sappurisadhammassa kovido sappurisadhamme suvinīto na rūpaṃ attato samanupassati, na rūpavantaṃ vā attānaṃ, na attani vā rūpaṃ, na rūpasmiṃ vā attānaṃ; na vedanaṃ… na saññaṃ… na saṅkhāre… na viññāṇaṃ attato samanupassati, na viññāṇavantaṃ vā attānaṃ, na attani vā viññāṇaṃ, na viññāṇasmiṃ vā attānaṃ– evaṃ kho, āvuso, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati. 
   “Atītaṃ nānvāgameyya, nappaṭikaṅkhe anāgataṃ. 
   Yadatītaṃ pahīnaṃ taṃ, appattañca anāgataṃ. 
   “Paccuppannañca yo dhammaṃ, tattha tattha vipassati; 
   Asaṃhīraṃ asaṃkuppaṃ, taṃ vidvā manubrūhaye. 
   “Ajjeva kiccamātappaṃ, ko jaññā maraṇaṃ suve; 
   Na hi no saṅgaraṃ tena, mahāsenena maccunā. 
   “Evaṃ vihāriṃ ātāpiṃ, ahorattamatanditaṃ; 
   Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī”ti. 
   “Evaṃ kho ahaṃ, bhante, bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesiṃ samādapesiṃ samuttejesiṃ sampahaṃsesiṃ, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsin”ti. 
   278. “Sādhu sādhu, ānanda! Sādhu kho tvaṃ, ānanda, bhikkhūnaṃ dhammiyā kathāya sandassesi samādapesi samuttejesi sampahaṃsesi, bhaddekarattassa uddesañca vibhaṅgañca abhāsi– 
   “Atītaṃ nānvāgameyya …pe… 
   Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī”ti. 
   “Kathañca, ānanda, atītaṃ anvāgameti …pe… evaṃ kho, ānanda, atītaṃ anvāgameti. Kathañca, ānanda, atītaṃ nānvāgameti …pe… evaṃ kho, ānanda, atītaṃ nānvāgameti. Kathañca, ānanda, anāgataṃ paṭikaṅkhati …pe… evaṃ kho, ānanda, anāgataṃ paṭikaṅkhati. Kathañca, ānanda, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati …pe… evaṃ kho, ānanda, anāgataṃ nappaṭikaṅkhati. Kathañca, ānanda, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati …pe… evaṃ kho, ānanda, paccuppannesu dhammesu saṃhīrati. Kathañca, ānanda, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati …pe… evaṃ kho, ānanda, paccuppannesu dhammesu na saṃhīrati. 
   “Atītaṃ nānvāgameyya …pe… 
   Taṃ ve bhaddekarattoti, santo ācikkhate munī”ti. 
   Idamavoca bhagavā. Attamano āyasmā ānando bhagavato bhāsitaṃ abhinandīti. 
   Ānandabhaddekarattasuttaṃ niṭṭhitaṃ dutiyaṃ.